Riziká číhajúce na živnostníkov pri znižovaní odvodov
Naposledy to trochu zaváňalo triednym bojom: Najvyššie percentuálne odvody platia tí, ktorí sú zamestnaní. Odvodová povinnosť klesá, čím viac sa daňovník vzďaľuje od pracovného pomeru, ako vidieť z tabuľky.
Samozrejme, potom sa netreba čudovať, že tí chytrejší opúšťajú trvalé pracovné pomery. Každá minca má ale dve strany a tento krát by som rád poukázal na zopár aspektov súvisiacich s odvodmi, ktoré by si mali vziať k srdcu najmä pseudo-živnostníci, ktorí sa rozhodnú šetriť odvody.
Živnostníci a paušálne výdavky
Utkvelá predstava v hlavách politikov je, že bez paušálnych výdavkov by zanikol živnostnícky stav. Chápem, že požiadavkou, aby aj posledný analfabet mohol podnikať, sa ľahko zbierajú voličské hlasy a aj celkovo sa to v agende dobre vyníma, ale v skutočnosti paušálne výdavky viac škodia ako prinášajú osoh.
Rozdeľme skutočných živnostníkov na tri skupiny:
1. Živnostníci s obratom nad 1,5 mil. Sk
2. Živnostníci s obratom do 1,5 mil. Sk, ktorí vedú účtovníctvo
3. Živnostníci s obratom do 1,5 mil. Sk, ktorí nevedú účtovníctvo
Tí prví si paušálne výdavky uplatniť nesmú, lebo sú platiteľmi DPH. Tí druhí si uplatnia paušálne výdavky len vtedy, keď ich skutočné náklady sú nižšie, čo znamená, že paušálne výdavky slúžia len na optimalizáciu (cháp zníženie) daňovej povinnosti. Ostáva tretia skupina, ktorá si ich akože uplatňuje naozaj, lebo to sú podľa politikov a zástupcov živnostníkov tí chudáčikovia, ktorí nevedia vziať do ruky pero a oni by celý deň najradšej iba majstrovali a majstrovali ...
No predpokladajme, že naozaj existuje zopár živnostníkov, pre ktorých je vedenie účtovníctva vážnou prekážkou a naši politici im chcú uľahčiť existenciu. Nechajme aj bokom argument typu, že kto chce šoférovať, musí mať vodičák, kto chce rybárčiť, musí mať rybársky lístok a nikoho ani len nenapadne diskutovať o tom, že by to tak nemalo byť, ale práve u živnostníkov nemôže ani za ten svet platiť, že kto chce podnikať, musí vedieť písať a viesť (alebo si nechať viesť) účtovníctvo.
Kto si ale pozrie §6 ods. 10 zákona o dani z príjmov, zistí, že aj najväčší dement, pokiaľ chce byť živnostníkom, musí viesť evidenciu o príjmoch v časovom slede, o zásobách a o pohľadávkach. K tomu musí viesť evidenciu o zaplatených odvodoch, lebo tie nie sú súčasťou paušálnych výdavkov, nehovoriac o tom, že správne vyplnenie formulárov týkajúcich sa odvodov vrátane geniálneho ročného zúčtovania zdravotných odvodov vie byť aj pre borcov tvrdý oriešok. To naozaj je taký problém viesť ešte aj evidenciu o výdavkoch v časovom slede? Samozrejme, že nie a väčšina živnostníkov (keď nie rovno všetci) si ju aj vedie, veď sami chcú vedieť, koľko vlastne zarábajú.
Výsledok bádania (až na pár výnimiek) je, že skutoční živnostníci, paušálne výdavky buď nevyužívajú vôbec alebo len na zníženie daňovej povinnosti ale nie na to, na čo boli určené.
Ostávajú pseudo-živnostníci. To sú tí, ktorí sú vo svojej podstate zamestnancami, chodia do práce, všetky náklady hradí zamestnávateľ, len namiesto pracovnej zmluvy majú zmluvu o dodávke služieb a namiesto mzdového listu vystavia faktúru. Takže robia to isté, čo zamestnanci, nemajú žiadne náklady, ale na rozdiel od nich si môžu uplatniť paušálne výdavky vo výške 40%, čo je to isté, ako zníženie dane z 19% na 11,4%. Prečo vlastne odborári proti tomuto neprotestujú? Veď to ešte viac znevýhodňuje ich klientelu.
Živnostníci a základ pre výpočet odvodov
Nad mieru zaujímavý aspekt je základ pre výpočet odvodov živnostníkov. Ten sa podľa § 138 ods. 7 zákona 461/2003 opiera o základ dane a tým zas sú príjmy znížené o zaplatené odvody. Keby sa tohtoročný základ dane znížil o minuloročnú zaplatenú daň (z príjmov), pokladal by to každý za nonsens. U odvodoch je to očividne normálne. Takéto cyklenie spôsobuje ďalšie zníženie efektívnej sadzby odvodov.
Živnostníci a bulharská konštanta
Tretí aspekt je takzvaná bulharská konštanta. Teda, aby som bol presný, ony sú dve, Bulharská konštanta obyčajná pre sociálne odvody vo výške 0,5 a Bulharská konštanta de Luxe pre zdravotné odvody vo výške 0,467. Jej akože zmysel je ten, že u zamestnancov sa platia odvody z ich hrubej mzdy, čo však je umelá (a najmä zbytočná) veličina. Hrubá mzda nie je to, čo zamestnanec dostane (čistá mzda) a ani to, čo zamestnávateľa stojí (cena práce). Je to akási veličina medzitým, z ktorej platia zamestnávateľ a zamestnanec odvody a ktorú živnostník nepozná. Aby aj živnostníci mali rovnaké sadzby ako zamestnanci, akože aby vznikal dojem, že platia rovnaké odvody (a zbytočne nedráždili odborárov), musel sa upraviť základ, najjednoduchšie nejakým koeficientom. Svetlo sveta uzrela bulharská konštanta. Husársky kúsok spočíva v tom, že namiesto, aby na dosiahnutie rovnakých celkových odvodov zamestnanca a živnostníka (tak ako aj sadzba pre živnostníka sa rovná súčtu sadzieb zamestnanca a zamestnávateľa) konštanta bola 1,19, je len 0,5. Tomuto sa hovorí úspešný, ale ako vidieť nižšie, bohužiaľ aj krátkozraký lobing v prospech živnostníkov.
Houston, máme problém...
Paušálne výdavky, zníženie základu pre výpočet odvodov o samotné odvody a bulharská konštanta spôsobujú od 1.1.2005 jeden vážny problém. Pokiaľ odvody neobsahovali takzvanú zásluhovosť, čo je priamy vzťah odvodmi a benefitmi (a samozrejme správna a spravodlivá vec, ktorá však nepatrí do verejného, ale do súkromného sektoru), pokiaľ teda nebola zásluhovosť, mohli sa živnostníci akurát tak tešiť, že platia menej ako tretinu odvodov toho, čo zamestnanci. Od 1.1.2005 máme však zásluhovosť v odvodoch a tým pádom nie sú nižšie len odvody, ale aj náhrady, ako napríklad nemocenské alebo podpora v nezamestnanosti, a síce alikvotne, čo samo o sebe nie je dráma, veď živnostníci platia len tretinové odvody, tak ako podporu v nezamestnanosti dostanú tiež len tretinu. Tá ale môže byť kľudne na úrovni sociálnych dávok, ktoré dostane aj ten, kto neplatil vôbec žiadne odvody.
Problém je starobné poistenie. Na rozdiel od nemoci alebo nezamestnanosti príde staroba určite, pokiaľ ju samozrejme nepredbehne tá s kosou. Takže aj dôchodky sú len tretinové a tiež často na úrovni sociálnych dávok (napr. základná sociálna dávka, príspevok na bývanie, príspevok na zdravotnú starostlivosť, vyrovnávací príspevok a pod.). Ako vidieť z tabuľky, zamestnanec pracujúci 40 rokov za priemernú mzdu by dnes dostal dôchodok 9.200 Sk, ale reálny živnostník produkujúci rovnakú hodnotu by dostal len niečo viac ako polovicu, čo je v poriadku, veď platil len polovičné odvody, tak preto má len polovičný dôchodok. Je tu ale jedno ALE. Tým, že základ dane sa o znižuje o odvody, a tieto sú nízke, (čiže nezníži sa dostatočne) má reálny živnostník v porovnaní so zamestnancom vyšší základ dane To znamená, že platí vyššie dane, no tieto už výšku jeho dôchodku neovplyvňujú. Pri dnešnej 19%-nej sadzbe to možno veľa nespraví, no mali sme obdobia aj so 42%-nou sadzbou a do výpočtu dôchodkov sa zaratúvajú roky počnúc 1984. Kto si dá tu námahu, zistí, že sa bavíme o rozdieloch až v desiatkach percent. Tabuľka je tu.
Úplne zle v dôchodkovom veku budú na tom pseudo-živnostníci, ktorí inštitút paušálnych výdavkov využívajú na znižovanie daňovej a odvodovej povinnosti. Ich dôchodky sú ďaleko pod životným minimom a pod sociálnymi dávkami a odvody síce platia nízke, no platia ich úplne nadarmo (lebo sociálne dávky dostanú tak či tak). Ľahko môže nastať situácia, kedy nízke odvody sú úplne vyhodené von oknom a vtedy je lepšie neplatiť vôbec žiadne, ale zároveň sa dostatočne súkromne poistiť, resp. si našetriť, najmä na starobu.
Očakáva niekto vážne, že ľudia, ktorí podľa slov našich politikov musia mať paušálne výdavky, lebo chudáci nevedia pomaly písať a je nemysliteľné aby viedli účtovníctvo, si uvedomia tieto súvislosti? Práve im robia politici medvediu službu.
Systém odvodov v spojení s daňovým zvýhodnením živnostníkov a s väzbou výpočtu dôchodkov na ich základ dane je jeden veľký chaos. Momentálne je to síce výrazne zvýhodnenie (a samozrejme vrcholne nespravodlivé voči zamestnancom), ale od roku 2014, keď prví porevoluční živnostníci pôjdu do výlučne zásluhového dôchodku, bude zopár ľudí (tých, ktorí sa nijak súkromne nepoistili alebo si nenašetrili) nemilo prekvapených.
Aké je riešenie problému? Systému odvodov (a tiež systému sociálnych dávok a prvému pilieru) treba privariť rúčku, pevne ho za ňu chytiť, vyhodiť do koša a nahradiť systémom postaveným výlučne na solidarite štátu a rovnakých (a výrazne nižších) odvodoch pre všetkých.